Cesta vlakom

Deň čo deň,

vždy rovnaký vozeň.

Vždy sedíš bližšie,

až nakoniec cítim,

ako sedím v sedadle nižšie

a zahanbene sa pírim,

keď tvoj pohľad dopadá

na moje oci a ustavične ich napáda.

 

Meškania sú čoraz príjemnejšie,

rozhovory čoraz pútavejšie.

A naše oci

začínajú páchať ten najkrajší zločin.

Dni, týždne, mesiace

a v mojej hlave myšlienky blúdiace,

v jeho očiach sa topiace.

 

Neustále.

FavoritePřidat do oblíbených
Nastrocna

Nastrocna

Športujem, lietam na koberci slov, som Newtnov posol do sveta bez snov. Ak pochopíš princíp mojich slov, máš dosť snov vo svete dobrovoľných väzňov.

Mohlo by se vám také líbit...

Napsat komentář